Krajina Zabudnutého Slnka- Kapitola 2.

27. listopadu 2010 v 14:45 | Ayra "Gokuderova" Kirosaku |  Krajina Zabudnutého Slnka

Informations!!!
No čiže v ľavo vidíte znova avatar od Myie zbožňujem ho :D noo ďalej včera som pridala prvú časť KZS neviem či to niekto čítal, ale ak áno tak dúfam, že sa to páčilo a dnes pridám druhú aby to nebolo také prázdne povedzme a nech tu mám aj nejakých tých pár článkov. Predsa len lepšie ako prázdny blog teda aspoň kým dostanem inšpiráciu na príbehy :) alebo články alebo jednorázovky alebo básne alebo hocičo!! :D Tak nevadí dúfam, že sa to aspoň niekomu bude páčiť ak to bude čítať *Myia s čítaním rátam aspoň s tebou :D * veľa šťastia pri klikaní na *celý článok :D* 
Krajina

Rose prudko zasvietilo svetlo do očí, keď sa prebrala a všimla si , že v miestnosti spí aj jej brat. "Shiro čo sa deje?" zahľadela sa do jeho modrých , tmavých a tak nepokojných očí.
"Rose , keď som prišiel domov ležala si na zemi v bezvedomí. Nechceš mi povedať , čo sa stalo?"
ľahla si spať , pretože sa jej znova zatočila hlava. "No vlastne som dúfala, že mi to povieš ty. Asi som proste prepracovaná."
Posadil sa k nej na posteľ a jeho výraz sa zrazu zmenil na milší. "Na dva dni som ťa ospravedlnil zo školy. Dva dni a víkend.
Dúfam, že to nebude nič
horšie." Pohladil ju po strapatých vlasoch a podišiel k oknu.

"Ja.....ja som v nemocnici?" Rose konečne došlo kde je. Shiro smutne prikývol. "Nedokázal som ťa z toho bezvedomia prebrať. Tak veľmi si ma vystrašila Rose. V poslednej dobe si jediný človek, ktorého mám a stratiť aj teba? To by som sa asi psychicky zrútil." Znova si sadol k nej na posteľ.
"Ako je na tom otec?" chcela vedieť či o tom vôbec vie. "Nič som mu nehovoril. A navyše chcem aby sme ho poslali do liečebne. Je vážne závislý a takto sa žiť nedá. Sama to vieš Rose. Pozri , čo ti tento spôsob života spôsobil a viem, že ani jeden v nás v ňom nechce pokračovať." Rose
sa mu otočila chrbtom. "Hmm."

Bála sa , že k tomu dôjde , ale ani jeden z nich si nechcel priznať ako je na tom ich otec, ale teraz už bola pravda von, aj keď jej ani jeden z nich nechcel veriť.
Rose sa chcela postaviť , no stále nebola dostatočne silná. "Chcel som ti povedať, že tie dva dni musíš ostať tu a cez víkend ťa už pustia domov." Rose si povzdychla. Nenávidela nemocnice. Nenávidela pocit samoty, aj keď vždy túžila byť sama.

"Pozri teraz pôjdem do práce tak to tu musíš zvládnuť sama. A ešte pôjdem odviesť otca do liečebne takže cez víkend budeš mať pokojný byt a budeš si môcť odpočinúť." Usmial sa na ňu. Rose obdivovala to, že Shiro si dokáže udržať úsmev aj v tých najzložitejších situáciách. Obdivovala to ako sa i všetko dokáže postarať sám. Veď je to len jej starší brat. Má o tri roky viac. Prečo mu nedokáže pomôcť tak akoby chcela?

"Ok tak choď a večer si odpočiň aby si náhodou nedopadol tak ako ja." Zavrela oči a začula kroky ako vychádza z izby. "Dobrú noc." usmial sa, keď si uvedomil, že slnko práve išlo a bez ďalších zbytočných slov vyšiel z izby a vytratil sa z nemocnice.

"A zas som sama." Zahundrala si Rose pod nos, keď sa prebudila, ale dlho sama nebola. "Slečna
Hideyoshi." Oslovil ju doktor, ktorý vošiel do izby. "Áno?" Otočila sa za ním, keď začula svoje priezvisko.

"Chcel som vám oznámiť, že vám tu pribudne spolubývajúci." Rose povzdychla. "Aha. Fajn kedy príde?" Z chodby sa ozvali kroky. "Práve teraz." Usmial sa doktor. "A aby som nezabudol. Už je vám lepšie?" kývla hlavou. "Samozrejme." Usmiala sa a unavene sa zvalila na posteľ.
Netrápilo ju kto príde a zrazu túžila po tom byť tu sama.

Do dverí vošli dvaja ľudia pozrela sa pred seba a ostala šokovaná, keď tam ostal chalan , ktorý sa opieral o barle. Rose si prikryla hlavu perinou a dúfala, že sa tam nechystá nasťahovať. To jej predsa robili schválne. A skutočne aj robili.
Otočila sa chrbtom a tvárila sa, že spí.

"Rose viem, že nespíš." Ozval sa spoza nej druhý hlas. Pocítila , že v izbe nie je nikto iný, ale v tom si uvedomila , že ju práve oslovil menom.
"Vidím, že poznáš moje meno." Otočila sa na druhý bok. Chcela si zachovať ľahostajný hlas , no ruky sa jej triasli a trasenie prešlo až do hlasu.
"Viem o tebe viac akoby vieš sama." Záhadne sa usmial. " A povieš mi aspoň svoje meno?" Rose sa snažila zadržať strach. Chcela zastaviť jej roztrasené telo. "Porozmýšľam o tom."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 SheeShee zasa šiši :) SheeShee zasa šiši :) | E-mail | Web | 27. listopadu 2010 v 14:57 | Reagovat

zasa skvelý diel :D najlepšie bolo ako sa ho Rose pýta. "Povieš mi aspoň tvoje meno?" a on na o "Porozmýšľam o tom" :D na tom som sa zasmiala.... PS. dáš mi potom vedieť keď bude ďalší diel?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama